Z Kolpachov bol dôstojný pán farár Alfonz Paulen Apoštolskou administratúrou v Trnave listom č.11291/1947 zo dňa 17.10.1947 ustanovený do farnosti Veľké Šenkvice s platnosťou od 20.10.1947, kde začal písať novú etapu svojho obetavého kňazského a veľmi krátkeho života.
Keď prišiel za správcu farnosti v Šenkviciach, mal už za sebou jedenásť úrodných rokov v službe oltáru i veriacich.
Do Šenkvíc, farnosti s katolíckou tradíciou, prišiel síce v zložitej politickej situácii, ale s nádejou, že bude môcť venovať svoje sily všetkým, ale predovšetkým mladým, o ktorých bolo treba úporne zápasiť s nastupujúcim režimom. Preto horlivo vyučoval náboženstvo (24 hodín týždenne) na národnej i meštianskej škole spolu s katechétom (4 hodiny týždenne) . Farníci ho očakávali s láskou a
nádejou, pretože viac ako rok nemali vlastného kňaza. A nový pán farár ich veru nesklamal ! Aby povzniesol život v cirkevnej komunite a v rodinách, zorganizoval tu v roku 1947 ľudové misie a na posilnenie ich vplyvu trojdňovú duchovnú obnovu v roku 1948. Veľmi sa staral, aby sa veriaci ľudia vzdelávali nielen slovom Božím v kázňach a katechézach, ale aj čítaním a študovaním dobrej cirkevnej tlače, ktorej v čase jeho účinkovania dochádzalo do Šenkvíc poštou vyše 500 kusov.
Veľa síl venoval podpore katolíckych spolkov vo farnosti. Veď vtedy tu boli organizácie : Katolícka jednota, Združenie katolíckej mládeže, Dielo šírenia viery, Detinstvo Ježišovo, Ružencový spolok, Spolok Božieho Srdca Ježišovho, Spolok sv. Vojtecha.
Ako poznali dp. farára Paulena jeho farníci, ako ich spoznal on a ako spolu prežívali čas jeho pôsobenia v Šenkviciach, sa pokúsim predstaviť zo spomienok ešte v rokoch 2018- 2020 žijúcich súčasníkov.
* Pán farár Paulen nás učil náboženstvo a pripravoval nás na prvé sväté prijímanie. Do školy som začal chodiť na Cerovom v mieste svojho bydliska. Boli sme filiálkou veľkošenkvickej farnosti. Škola bola od fary vzdialená približne 3km a on za nami chodil pešo. Pána farára sme mali veľmi radi. Bol zaujímavý svojim vzhľadom - vysoký, silný, milý, príjemný a vždy usmiaty. Nepamätám si, že by na niekoho čo len hlas zvýšil. Vždy chodil oblečený v reverende a v ruke vždy niesol veľkú kabelu. Pred začiatkom náboženskej výchovy sme ho všetci do jedného čakali pred cintorínom - tam bol vtedy začiatok našej obce - a pozorne sme sledovali, kedy sa objaví v zákrute spoza kopca, aby sme sa mu rozbehli v ústrety. Najúspešnejší mu z ruky zobrali kabelu - niky sme do nej nenazreli a nezistili sme, čo v nej nosí, ostatní ho chytali za ruky a reverendu. Štebotali sme okolo neho, on sa na nás milo usmieval a počúval nás.
Všetci sme pochádzali z kresťanských rodín, kde sa nám dostalo základnej kresťanskej výchovy. Rodičia a starí rodičia nás naučili modliť sa a s nimi sme chodili do Šenkvíc do kostola. Ale pán farár vedel tak veľa nových vecí a všetky boli veľmi zaujímavé. Rozprával nám príbehy Starého zákona a na tie najkrajšie sviatky v roku nám oznamoval narodenie malého Ježiška - Spasiteľa Krista Pána. Prvé sväté prijímanie bol našim prvým spoločným sviatkom. Pripravení po svätej spovedi - čistí na duši i na tele sme prijali prvýkrát Eucharistiu. Bolo to v máji 1950. Spoločná fotografia z tejto slávnosti s našim pánom farárom Alfonzom Paulenom je posledná a jediná obrazová pripomienka a pamiatka na tohto dobrého kňaza a učiteľa. V škole na nás nikdy nebol "zlý" - on to ani nevedel. Mal rád ľudí takým pekným a prirodzeným spôsobom, že ani oni nemohli byť iní. A predsa ... ! Na spomínanej fotografii je aj iný kňaz. Menoval sa Titus Zeman. Bol to rehoľník - salezián.
Príbeh týchto dvoch kňazov, ktorí museli spoznať desivé zlo tohto sveta, sme sa dozvedali postupne, ako sme dospievali od našich rodičov, ktorí nikdy nezabudli ... Aj dnes, keď sme už o hodne starší, nás desí hrôza, ktorou museli prejsť. Výsledkom pre nášho pána farára Alfonza Paulena to bola mučenícka smrť. Svoj život obetoval za záchranu životov prenasledovaných kňazov. Bol to skvelý človek a svätý kňaz.
* Titus Zeman bol mladý saleziánsky kňaz, bol profesorom chémie na biskupskom gymnáziu v Trnave. Keď ministerstvo školstva odobralo saleziánom v roku 1946 toto gymnázium a za riaditeľa dosadilo komunistu Mikuláša Gašparíka, tento okamžite zakázal študentom nosiť krížiky a odstránil kríže zo stien. Študenti, profesori, rodičia i obyvatelia Trnavy márne protestovali proti takémuto počínaniu. Titus Zeman s odvahou odstránené kríže vrátil na svoje miesto, čo ho stálo miesto. V rokoch 1946 - 1947 pôsobil vo funkcii školského radcu. Keď v roku 1949 polícia obsadila priestory Spoločnosti saleziánov musel Titus Zeman opustiť svoje miesto. Odišiel na faru do Šaštína, kde pôsobil ako kaplán. Od svojho odvážneho činu bol neustále v hľadáčiku ŠtB.
V jeden chladný jesenný deň pán farár Paulen zvolal farskú radu, aby sa s nimi poradil. Informoval ich o tom, že ho navštívil pán biskup Michal Buzalka a poprosil ho, aby prijal za kaplána Titusa Zemana, ktorý mal problémy s ŠtB za akciu na Trnavskom gymnáziu. Potreboval sa ukryť. Nič neskrýval a otvorene mu povedal o možnom nebezpečenstve. Zároveň priznal, že v iných farnostiach sa kňazi tohto nebezpečenstva báli a pomoc kolegovi odmietli
* Keď prišiel pán farár na vyučovanie náboženstva, ani sme nedýchali. Príbehy, ktoré nám rozprával sme počúvali bez dychu. Preto nebol pre nás problém odpovedať na otázky, ktoré nám na konci hodiny náboženstva kládol. Dychtivo sme nasávali všetko, čo nám povedal. Mala som rada tieto chvíle. Všetko nové, čo nám ponúkal vyvrcholilo v nedeľu na svätých omšiach. Bola to skutočná oslava Boha. Dôstojnosť, s ktorou ich slávil bola nenahraditeľná. Prispieval k nej aj jeho vzhľad. Bol mimoriadne vysoký, pokojný a na tvári mal výraz nesmiernej radosti. Keď ́ súčasťou svätej omše bola poklona pri vyloženej Eucharistii, pán farár vyložil monštranciu s Eucharistiou bez toho, aby musel niekto behať okolo neho so schodíkmi. Iba sa málo načiahol a monštranciu na svätostánok bezpečne položil. Zážitok sme mali aj keď pán farár počas svätej omše rozopäl ruky, akoby cez oltár objímal celý svet. Musím poznamenať, že vtedy sa neslúžili sväté omše "tvárou k ľudu". Mal poučné kázne, v ktorých poslucháčov napomínal i povzbudzoval, dával nádej a vnášal pokoj medzi ľudí. Pán farár dbal na to, aby sme boli ako kresťania vzdelaní.
* Keď dôstojný pán farár Alfonz Paulen prišiel do Šenkvíc, chodila som do Meštianskej školy v Pezinku. V Šenkviciach sme bývali iba niekoľko desiatok metrov od kostola a fary. Pána farára a jeho mamičku som veľmi dobre poznala. Bol to mimoriadne dobrý, ochotný a obetavý človek. Pamätám si, že pred tým, ako prišiel pán farár Paulen do Šenkvíc bolo povinnosťou farníka, ktorý potreboval služby kňaza, poslať pre neho dopravný prostriedok - kone s povozom - aby sa doviezol na miesto, kde jeho služby potrebovali ( sv. spoveď, pomazanie chorých, pohreb.... Výnimku zaviedol pán farár Paulen, ktorý tieto zavedené praktiky odmietol a sám pešo prišiel na určené miesto. Pamätám si, že nielen po Šenkviciach chodil pešo. Išiel tak aj do vzdialenejšej osady Svätý Martin. Neviem z akých dôvodov chodili aj deti z osady do školy do Šenkvíc. Aj v našej triede bolo odtiaľ jedno dievča. Šenkvice s osadou spájala poľná cesta cez Šenkvický háj. Cesta bola dlhá viac ako 5 kilometrov. Išiel pešo tam i naspäť. Pán farár tam chodil slúžiť aj sväté omše. Neviem ako často.
Mal rád ľudí a dával im to najavo spôsobom jemu vlastným - láskavým a nevtieravým. Keď pred Vianocami chodil po domoch spovedať starých a chorých ľudí, ktorí nevládali prísť na svätú spoveď do kostola, po spovedi sa ich spýtal, či niečo nepotrebujú. Najčastejšie to boli peniaze. Tak sa spýtal aj mojej svokry - spomína si pani Žilinská Helena. Poďakovala sa a peniaze nezobrala, pretože v obci bolo viac ľudí ktorí boli chudobnejší a takúto pomoc viac potrebovali. Pán farár to nerozprával, ale ľudia si to navzájom povedali. Pomocou blížnemu sa nevystatoval, bola mu vlastná. Núdzne rodiny jeho pomoc s vďakou prijali.
Chodili sme do kostola každú nedeľu na svätú omšu aj litánie. Každá - ním odslúžená svätá omša a pobožnosť bola pre nás hodnotným a trvalým zážitkom. Otec Paulen svojim dobročinným životom zostal súčasťou našich životov.
* Boli sme traja súrodenci. Ja som bola najstaršia a mala som 13 rokov, brat 12 a najmladšia sestra 4 roky, keď nám v júli 1949 zomrel 39 ročný otec . Pre našu mamu a tri deti to bola veľká tragédia. Náš pán farár Alfonz Paulen, ktorý otca pochovával si nezobral ani halier, za vykonanie pohrebných obradov. Na Vianoce nám kúpil darčeky. Vedel, že mama si "takéto zbytočnosti" nedovolí kupovať. Ešte dnes cítim v sebe tú radosť, ktorú nám pán farár na Vianoce daroval!
Nemyslím si, že sme boli v dedine jediní, komu pán farár na Vianoce pomohol. Pre nášho pána farára boli "vianoce" kedykoľvek, keď pomoc potreboval jeho blížny. Sám si odriekol.
Vždy som bývala neďaleko kostola. Aj keď som bola v rodičovskom dome, aj keď som sa vydala. Preto veľmi dobre viem, lebo som sa toho osobne zúčastnila a pamätám si to všetko, ako nášho pána farára surovo odvliekli ŠtB-áci. Mám živo pred očami ľudí, ktorí ho prišli brániť. Všetci boli ozbrojení - ľudia s vysúkanými rukávmi a ŠtB-áci puškami. Pán farár dobre vedel, že keby im ľudia dali najmenší dôvod, boli by strieľali. Bol to múdry, citlivý a starostlivý človek a ochraňoval svojich farníkov. Nemohol dovoliť bezbrehé strieľanie do neozbrojených ľudí. Mnohí boli otcami viacpočetných rodín. Preto všetkých vyzval k pokoju slovami "Nebojte sa, veď nič zlé som neurobil. Vrátim sa ! Mal pravdu - vrátil sa, ale ako ? Po 44 rokoch v kôpke popola !!!
Plakala som, ako všetci prítomní, ktorí sa zúčastnili v januári 1995 pietneho aktu uloženia jeho pozostatkov pri Kostole svätej Anny, kde denno - denne vo svätých omšiach obnovoval Kristovu nekrvavú obetu. Bol odvážnym ochrancom slabých a núdznych a statočným správcom Božích tajomstiev.
Bol to človek milý, dobrý, láskavý, ohľaduplný, vnímavý, empatický, dôstojný s vlastnosťami anjela.
Bol to veľký človek a svätý kňaz !
* Narodila som sa v dome, ktorý stál oproti farského úradu v Šenkviciach. Môj otec Jozef Novák bol kostolníkom a členom farskej rady. Priestory fary a farského dvora boli mojim druhým domovom. V jeden deň, bolo to v zime a na fare sme sa podelili s pánom farárom o radosť, že sa pôjdeme korčuľovať na "šúre" - moji dvaja starší bratia a ja - bola som dobrá korčuliarka. Práve vtedy bol na fare aj nový pán kaplán Titus Zeman. Spýtal sa nás, či môže ísť s nami. Samozrejme, že mohol ! Bol to zvláštny veselý pohľad na pána kaplána v reverende na korčuliach. Neskôr chodil na šúre častejšie aj s inými deťmi.
V jeden deň si zvolal pán farár Alfonz Paulen farskú radu, aby sa s nimi poradil. Členmi farskej rady boli Jozef Novák, kostolník, Július Strašifták, ktorý bol otcom Tomáša, ktorý v ďalších dňoch farskej histórie zohral veľmi dôležitú úlohu. Chodil s pánom farárom na stretnutia s neznámimi utečencami a ich prvý kontakt bol najsôr cez ochotného Tomáša. Keď tento si neznámeho preveril a potom pozval pána farára,ktorý celé stretnutie sledoval. Bol miništrantom a dôverníkom dp. farára. Ďalšími členmi farskej rady boli Janko Novák, Dominik Srnák, František Bokroš a z Cerového Silvester Baričič.
Pán farár Alfonz Paulen oznámil členom farskej rady, že vyhovel žiadosti pána biskupa Buzalku a prijal za pomocného kaplána a učiteľa náboženstva saleziána Titusa Zemana. Titus Zeman prišiel do Šenkvíc začiatkom októbra 1949. Dp. farár Alfonz Paulen bol jediným kňazom z farností Modranského dištriktu, ktorý ani chvíľu neváhal a bol ochotný prijať ŠtB hľadaného kňaza ! ... a bol ochotný urobiť oveľa viac !
Titus Zeman poznal zlú situáciu po februári 1948 pre Cirkev, kňazov a rehoľníkov v Československu. Prvé kroky režimu pozostávali z internácii rehoľníkov v sústreďovacích kláštoroch, ako bol kláštor v Podolínci a ich následnej likvidácii. Preto požiadal pána farára Paulena o pomoc pri presune rehoľníkov a bohoslovcov do zahraničia, na ktoré sa podujal. Ich cieľom bolo Taliansko cez rieku Moravu a Rakúsko. Niektorí rehoľníci požiadali ČSR o povolenie vycestovať, ale ich žiadosti boli zamietnuté.
Pomoc pána farára Paulena pozostávala zo zabezpečenia ubytovania a stravy pre utekajúcich rehoľníkov, kňazov a bohoslovcov, ktorí chceli opustiť republiku, v ktorej nemohli slobodne vykonávať činnosť, na ktorú boli povolaní. Pán farár upozornil členov farskej rady na možné ťažkosti spojené s pomocou ukrývaných kňazov. Všetci členovia farskej rady súhlasili s poskytnutím kresťanskej pomoci uvedomujúc si jej nebezpečnosť v daných podmienkach. Mali však práve preto zásadnú podmienku - nikto nebude ubytovaný na fare ! Všetci budú ubytovaní u Silvestra Baričiča na Cerovom. Všetci členovia farskej rady boli ženatí a boli otcami často viacerých detí. Bolo toohrozenie z prezradenia, ale aj ohrozenie zo straty živiteľa rodiny. Všetci s návrhom súhlasili. Snažili sa, aby z pochopiteľných dôvodov o tejto činnosti šenkvických farníkov vedelo čo najmenej ľudí. Ani Titus Zeman nebýval na fare, ale na Cerovom u Silvestra Baričiča. Toto riešenie navrhol práve on sám, pretože jeho manželstvo bolo bezdetné.
Oveľa neskôr vyšlo najavo, že Silvester Baričič veľmi dobre zorganizoval ubytovanie utečencov ! Na Cerovom boli ešte ďalšie 4 bezdetné rodiny a rovnako ako on boli to vieru praktizujúci kresťania a dôveryhodní, spoľahliví ľudia.
* Najstaršia, v roku 2021 ešte žijúca - vtedy 97 ročná pani spomína : "Keď pán farár začal pomáhať Titusovi Zemanovi pri ukrývaní rehoľníkov a bohoslovcov pred ich odchodom do zahraničia, pán farár im kupoval čižmy, aby mali nohy v teple, veď to bolo od jesene do skorej jari, keď počasie nebolo práve najpríjemnejšie. Môj brat Ondrej Somorovský - pretože mal vo svojom dome predajňu s obuvou ( prezývali ho "Baťa"), preto všetok predaj čižiem pánovi farárovi zabezpečil. Brat povedal, že aj keď dal p. farárovi zľavu a on si z predaja žiaden zisk nenechal, všetky čižmy zaplatil pán farár zo svojich peňazí.
* Pani Zdenka Baričičová si okrem iného spomína i na rozprávanie pána Františka Bokroša, ktorý bol členom farskej rady počas pôsobenia dp. farára Alfonza Paulena v Šenkviciach a neskorším kostolníkom, ako bol svedkom rozhovoru dp. farára s mamičkou. Sťažoval sa jej, že chce pomôcť núdznemu, ktorý potrebuje väčšiu čiastku peňazí a on už nemá z čoho by mu mohol požičať. Nato mu mamička povedala, nech si nerobí starosti, že napíše synovi Viktorovi, aby predal kravu a peniaze mu prinesie.
* Pani Nemčovičová pokračovala v spomienkach : "Pamätám si aj ten nešťastný deň, keď nám pána farára násilím odvliekli.
Pán farár prišiel k môjmu otcovi, ktorý bol modleníkom a práve sa pripravovali na púť do Marianky, ktorá sa mala v najbližších dňoch uskutočniť.
V tom čase som bola tehotná so štvrtým synom a bývali sme spolu s rodinou v dome mojich svokrovcov. Nebolo to ďaleko od kostola a od domu mojich rodičov. Priezvisko Somorovský nebolo v Šenkviciach zriedkavé a pritom sme nemuseli byť ani rodina. Tak sa stalo, že ku nám pribehla menovkyňa Somorovská Helenka, hodne mladšia odo mňa a celá zadýchaná ma požiadala, aby som utekala domov, lebo k nim prišli "tajní" a hľadali u nich pána farára Paulena. Pretože prišli k nesprávnym Somorovským, a Helenka predpokladala že pán farár je u mojich rodičov, požiadala ma, aby sme pánovi farárovi povedali, aby sa schoval. "Pán farár schovajte sa! Hľadajú vás tajní!"
Keď som dobehla domov, počula som slová : Pán farár, schovajte, sa u nás vás hľadajú tajní" a vzápätí som počula hlas pána farára : ... A kam sa schovám? Nebudem sa schovávať, veď oni by si ma tu aj neskôr našli ! Nemám sa prečo báť. Ja som nič zlé neurobil, prečo by som sa mal báť ísť domov ?"
Keď ma otec zbadal, spýtal sa ma : a ty tu čo robíš ? Ale to sa už rýchlosťou blesku rozšírila správa, že tajní nám chcú zobrať pána farára a ľudia ho chceli brániť, ale pán farár to nedovolil a bol presvedčený, že nemajú dôvod trestať ho a opakoval, že on nič zlé neurobil a on sa vráti. Sľúbil to, ale sľub splniť nemohol .... A púť do "Marietálu" sa v tom roku už neuskutočnila.
V tom čase boli pred kostolom vysoké kríky orgovánu, za ktoré sa tajní na ulici poschovávali. Z kríkov im trčali hlavne zbraní. Ďalší boli na fare vo dvore i v kostole. Bolo ich desať a boli vyzbrojení puškami, ktoré im trčali spod kabátov. Museli sa veľmi báť, keď toľko ozbrojencov prišlo pre jedného dobrého a priateľského kňaza !"
Svedectvá z obdobia po odvlečení vdp. Alfonza Paulena zo Šenkvíc môžeme sprostredkovať iba z dokumentov, ktorými sú výpovede obžalovaných v žalobe prokurátora, zo Zápisnice o hlavnom pojednávaní zo dňa 21.júna 1952 na Štátnom súde v trestnej veci proti Alfonzovi Paulenovi a spol. pre protištátnu činnosť, z vystavenia osobného svedectva spoluväzňov v tej istej veci po roku 1960, kedy boli amnestovaný.
* Don Leonard Tikl : Narodil sa 11.mája 1902 v Dúbravke. Ľudovú školu vychodil vo svojom rodisku. Saleziánsky noviciát si vykonal v Taliansku (1922-1923). Pokračoval v gymnaziálnych a filozofických štúdiách v Genzane pri Ríme (1923-1925). Na pedagogickú prax ho vyslali do mesta Macerata (1925-1928). Teológiu študoval v Ríme (1928-1930) a v Ľubľane. Za kňaza bol vysvätený 8.12.1932 v Trnave.
V ústrednom dome saleziánov na Miletičovej ulici redigoval časopis Saleziánske zvesti, kde uverejnil správu o masakroch v Katynskom lese, za to ho potom neskôr komunistický režim odsúdil do väzenia za distribúciu časopisu z obdobia Slovenskej republiky, ktoré pribalil koadjútor Jozef Baťo k aktuálnemu číslu Saleziánskych zvestí po vojne, mal byť spolu s J. Baťom súdený. Hrozil im vysoký trest. Pôsobil aj ako tajomník inšpektora (provinciála) saleziánskeho diela na Slovensku. Po násilnom zrušení Saleziánskej spoločnosti z noci z 13. na 14. apríla 1950 bol internovaný do kláštora vPodolínci(krycia operácia pre násilnú likvidáciu mužských rehoľných rádov komunistickým režimom niesla názovAkcia K). V roku 1951 sa mu podarilo utiecť z internácie a kvôli prenasledovaniu pre vieru sa rozhodol utiecť i z Československa.
Don Tikl bol najstarším členom tretej Titusovej výpravy. Od februára do apríla 1951 sa skrýval v dome Silvestra a Anny Baričičovej v Šenkviciach na Cerovskej ulici, kde bol ubytovaný aj Titus Zeman. Na Veľkú noc prišiel za ním Titus Zeman a ponúkol mu možnosť odchodu do zahraničia. Leonard Tikl utiekol z Podolínca, keď sa dozvedel, že bolo na neho podané udanie za propagáciu fašizmu. Bol sa poradiť v Bratislave s don Viliamom Vagačom (1899-1970). Jeho brat JUDr. Karol Vagač bol sudcom Štátneho súdu. Don Tikla upozornil, že mu hrozí vysoký trest. Ten sa potom skryl v Šenkviciach a čakal na príchod Titusa Zemana. Bol členov výpravy s neúspešným koncom v rozvodnenej rieke Morave, kde všetkých členov výpravy pripravená hraničná stráž pochytala ...
Po mnohých hodinách neľudského týrania pri vypočúvaní a manipulovaní s vypovediami, štátny prokurátor pripravil žalobu. Štátny prokurátor ž a l u j e :
I. Alfonza Paulena, narodeného dňa 26. 1. 1913 v Malých Bedzanoch, katolícky kňaz, posledne bytom Veľké Čaníkovce, t. č. vo väzbe a spol.
II. až XI. : Augustína Karmaša, rím. kat. kňaza, Jozefa Havrana, rím. kat. kňaza, Emu Olbrichovú, kuchárku rím. kat. kňaza Karmaša, Ing. Rudolfa Stanu, Antona Kolároviča, kuchára, Jozefínu Macákovú, úradníčku, Antona Totku, roľníka, Štefániu Macekovú, domácu, Borisa Travenca, rím. kat. kňaz, Mudr. Štefana Jablonického, lekára, z týchto dôvodov :
V trestnej veci proti Titusovi Zemanovi a spol. prejednanej u tohto súdu pod číslom 3TIII 114/51 bolo "údajne" dokázané, že platení agenti CIC a Vatikánu od roku 1950 viackrát organizovali ilegálny prechod reakčných duchovných z ČSR do anglo - američanmi kontrolovanej časti Európy, aby ich tam zapojili do činnosti zradnej slovenskej emigrácie namierenej proti ČSR.
Je notoricky známe, že cudzí agenti pri plnení im uložených úloh počítajú vždy s pomocou zvyškov domácej reakcie, z radov ktorej vyberajú svojich spolupracovníkov. Vyhľadávaním sa zistilo i v danom prípade, že do hore uvedenej velezradnej špionážnej činnosti sa zapojili niektorí duchovní, ktorí sa "stotožňujú" s protiľudovou, protisocialistickou politikou Vatikánu a ktorí tejto politike doteraz verne slúžili ako obvinený Alfonz Paulen a spol.
Menovaní ukrývali, hmotne podporovali agentov zahraničnej výzvednej služby Titusa Zemana a Ferdinanda Totku a na ilegálny odchod organizovaní hromadného pašovania týchto reakčných duchovných.
K jednotlivým obvineným:
I. Alfonz Paulen, rímskokatolícky kňaz, vo februári 1951 sa spojil s jedným z organizátorov pašovania reakčných kňazov do nepriateľského zahraničia a medzičasom už odsúdeným Františkom Buzekom a podľa pokynov tohto ubytoval u Silvestra Baričiča v Malých Šenkviciach, Leonarda Tikla, taktiež medzičasom odsúdeného rímskokatolíckeho kňaza, o ktorom vedel, že utiekol zo sústreďovacieho kláštora a chce ilegálne odísť do zahraničia, pričom tomuto počas ukrývaniu sa, zaobstaral obuv a oblečenie a začiatkom apríla 1951 pred určeným termínom ilegálneho odchodu vyrozumel Tikla o tom, kde a kedy sa má s agentmi Titusom Zemanom a Ferdinandom Totkom stretnúť. A v určený deň kúpil za vlastné peniaze Leonardovi Tiklovi cestovný lístok a odprevadil ho po Trnavu.
Obvinení trestné činy im za vinu kladené doznávajú v zhode s výsledkom vyhľadávania a preto sú právom žalovaní, ž e
I. Alfonz Paulen, vo februári 1951 v dohode s Františkom Buzekom ubytoval v Malých Čaníkovciach rímskokatolíckeho kňaza Leonarda Tikla, o ktorom vedel, že sa ukrýva pred bezpečnostnými orgánmi a že hodlá ilegálne odísť do nepriateľského zahraničia, aby sa tam zapojil a tam sa zapojil do činnosti namierenej proti republike. Tohto hmotne podporoval a začiatkom apríla 1951 vyrozumel ho o presnom čase a mieste ilegálneho odchodu. Kúpil mu cestovný lístok a odprevadil ho po Trnavu, teda sa spolčil s uvedeným k pokusu zničiť ľudovodemokratické štátne zriadenie republiky, ktoré je zaručené Ústavou.
Zo Zápisnice o hlavnom pojednávaní zo dňa 21.júna 1952 na Štátnom súde v Bratislave, v trestnej veci proti Alfonzovi Paulenovi a spol. :
I. obv. Alfonz Paulen a spol.
* Obžalobe som porozumel, vinným sa cítim iba v tom, že som ukrýval Tikla, avšak velezradný úmysel popieram.
* S Buzekom sa poznám od asi od roku 1949 a zoznámil som sa s ním pri príležitosti birmovky v Pezinku. Tikla poznám ako saleziána z Bratislavy. Asi vo februári 1951, keď som prišiel zo školy domov, našiel som u mňa na fare Tikla s Buzekom. Buzek ma poprosil, či by som nebol taký dobrý a či by som Tikla na nejaký krátky čas nemohol ubytovať. Ani jeden z nich mi nepovedal, že Tikl bol v sústreďovacom kláštore. Vedel som, že Tikl je rehoľník a tí boli v tom čase sústreďovaní. Podľa toho som mohol len predpokladať, že ako taký sa ukrýva. On mi to však nepovedal a ja som ho ubytoval len ako rehoľníka. O jeho trestnej činnosti som ničnevedel. Tikl sa mi nezmienil o jeho plánoch, najmä, že má odísť ilegálne do zahraničia. Na fare som ho pre nedostatok miesta nemohol ubytovať, tak som ho osobne odviedol k Silvestrovi Baričičovi, ktorý nemal deti a bol ochotný na krátky čas ho ubytovať. Tikla som mu predstavil ako môjho priateľa a za mojej prítomnosti sa u Baričiča nehovorilo, že ušiel zo sústreďovacieho tábora, ani o tom, že sa skrýva pred trestným činom. Buzek nebol potom u mňa ani raz. Nedostal som žiadnu správu , že mám Tikla vyrozumieť. To bolo dohodnuté hneď na začiatku, že pôjde do Brodského. U Baričiča som navštívil asi 2-3 krát, a to za účelom, že som mu priniesol topánky a bielizeň. Je pravda, že som kúpil cestovné lístky, pre mňa do Trnavy a pre Tikla až priamo do Brodského. S Tiklom som do Trnavy cestoval preto, lebo som tam chodil podľa potreby nakupovať.
* Môj postoj k nášmu ľudovodemokratickému zriadeniu je kladný. Vždy som cítil s pracujúcim človekom. Za môjho účinkovania v Kolpachoch, počas tzv. Slovenského štátu, som si zobral v HSĽS funkciu sociálneho referenta len preto, aby som pomáhal ľudom.
* Zdravicu generalissimovi Stalinovi som podpísal
* Štokholmskú mierovú rezolúciu som podpísal.
* Mierové hlasovanie som podpísal a aj som sa pričinil článkom v katolíckych novinách o to, aby toto hlasovanie bolo stopercentné.
* KA som nepodpísal z toho dôvodu, že ja si predstavujem, že na čele cirkvi stoja biskupi, ktorí majú právo o tom rozhodovať.
Predseda senátu upozornil obvineného na rozpor medzi jeho terajšou výpoveďou a výpoveďou uskutočnenou pred orgánmi ŠtB, na čo obvinený uvádza :
Zápisnicu pred ŠtB som podpísal, ale poznamenávam, že pri vypočúvaní som bol v takom duševnom rozpoložení, že som ani nevedel, čo robím. Obvinený Tikl mi svoj úmysel nezveril, nevedel som, že má ilegálne odísť do zahraničia. Keď prišiel Tikl s Buzekom ku mne, nevedel som o tom, že Tikl bol už v tom čase odsúdený v jeho neprítomnosti na 3 roky.
V m e n e r e p u b l i k y.
Štátny súd v Bratislave dňa 21. júna 1952 vyniesol tento
r o zs u d o k :
I. Alfonz P a u l e n, narodený dňa 26.januára 1913 v Malých Bedzanoch, posledne bytom vo Veľkých Šenkviciach, č. d. 164, rímskokatolícky kňaz, t. č. vo väzbe Štátneho súdu v Bratislave,
č ím s pá c h al
trestný čin velezrady podľa § 78 ods. 2 trestného zákona na 11 ( slovom jedenásť ) rokov odňatia slobody, ako trest hlavný.
Ďalej sa obvinený odsudzuje na vedľajší trest podľa §47, §78 ods. 4 trestného zákona, vyslovuje sa prepadnutie celého majetku.
Vyjadrenia spoluväzňov vo vzťahu k osobe dp. farára Alfonza P a u l e n a
Dr. Andrej D e r m e k, saleziánsky kňaz a neskôr provinciál saleziánov na Slovensku :
Dramatický spád prišiel pre mňa až koncom marca v roku 1951, a to v Podolínci. Dostali sme návštevu, prišiel jeden z našich oratoriánov, veľmi pracovitý a odvážny človek František Búzek. Prišiel s odkazom pre mňa a pre Joža Pavlíka. Že vraj sa máme pokúsiť o útek z Podolínca a dať sa k dispozícii Títusovi Zemanovi, ktorý tieto prechody organizoval. Jožko Pavlík mal pomáhať pri tých ilegálnych prechodoch a ja som sa mal starať o tých v Taliansku, ako zahraničná spojka. Pripomínam, že celkove nám v tých časoch odišlo do zahraničia sedemdesiat spolubratov, z toho bolo šesťdesiat klerikov, niekoľko kňazov a niektorí koadjútori. Tento odkaz sa nám dostal ako príkaz hlavných predstavených. Dodatočne sme potom zistili, že nešlo o príkaz, ale že len hlavný predstavený prisľúbil Títusovi Zemanovi, že všemožne sa budú snažiť pomôcť mu vo všetkom, čo bude slúžiť na záchranu spolubratov. Snáď sám Títus tento prísľub našich predstavených podal ako ich príkaz. Nás to prekvapilo a hlavným dôvodom prekvapenia bol ten neobozretný spôsob podania, pretože mnohí z osadníkov v Podolínci o tom vedeli, aj naši aj cudzí a nebolo to potrebné. Ja som predtým nemal takýto úmysel, lebo som nemal, ani nemám sklon k dobrodružstvu. Ale chápali sme to ako pomoc spolubratom a Cirkvi a preto sme to prijali a náležite sme sa na to pripravovali. Ale akože sme sa mohli nejako vážne pripravovať, keď sme šli do tej neistoty, nevediac ani cesty, ani čas, človek nevie čo si má zobrať so sebou. Vtedy už nebolo nejakým veľkým umením dostať sa z Podolínca, lebo už tá stráž bola ľahostajnejšia. Teda nebolo veľkým kumštom dostať sa v noci za múry. A tak som sa s Jožkom Pavlíkom vydal na túto cestu. Najprv sme požiadali Don Valábka aby požehnal našu riskantnú akciu a v nočných hodinách sme sa vydali na cestu. Nebolo možno nastúpiť v Podolínci na vlak, museli sme predpokladať, že tam majú svojich špicľov. A preto sme išli peši v noci do najbližšej obce, myslím, že to bola Spišská Sobota. Tam sme potom nasadli na osobný vlak a odišli sme do Popradu. V Poprade mal Jožko Pavlík nejakých známych, kde sme sa museli prezliecť. Mali sme síce na tamojšej fare svojich spolubratov, ale bolo viac než isté, že vtedy bola každá fara a hlavne táto bezpečne strážená. Tam sme si trošku odpočinuli a odišli sme na stanicu. Pri nastupovaní do rýchlika nás nemilo prekvapilo, keď sme sa dozvedeli, že do vlaku nastupuje hliadka žandárov. A my sme nemali osobné preukazy, lebo túto a iné legitimácie nám zhabali pri prevoze do Podolínca. Namiesto toho sme mali len také chatrné doklady s pečiatkou, že v rámci výmeny nám osobné i iné doklady boli odobraté. Nastúpili sme každý do iného vagóna. Plán bol taký, že sme mali ísť do Šenkvíc na faru, kde pôsobil náš veľmi dobrý známy dp. Alfonz Paulen, u ktorého bol Títus Zeman ako kaplán vtedy, keď mám zhabali Trnavu. Znovu nastúpil ako kaplán aj po "sústredení rehoľníkov", a potom sa vydal na tú dobročinnú a hlavne dobrodružnú cestu, toto prevádzanie spolubratov za hranice ho prinútilo, aby sa skrýval. Tu, na tomto mieste by som chcel spomenúť, že Alfonz Paulen bol náš naozaj dobrý priateľ, a myslím, že mienil na vstup do don Boskovej spoločnosti. Zrejme na našu akciu potom doplatil, bol preto zavretý, a chcem pripomenúť, že to bola chorá osoba, takže väzenie mu asi k zdraviu nepridalo. Bol s nami aj v Ilave, potom na Mírove. Viem tiež, že na Mírove dostal ťažký ľadvinový záchvat, a veľa trpel, lebo i keď väzenský lekár bol veľmi ochotný, pružnosť zdravotníctva tam bola mizerná. Lekár, mimochodom tiež väzeň, intervenoval u náčelníka, že pacienta treba previesť do nemocnice čím skôr. Ale odvoz sa odložil až na ráno. A spomínaný lekár intervenoval, aby Paulena neviezli až do Brna, ale omnoho bližšie, do Olomouca. Spomeniem tu ešte jednu perličku. Títus Zeman bol tak horlivý, že sa nejakým spôsobom, neviem akým, dostal na ošetrovňu a tam ho vyspovedal a sám mi potom povedal, že ho prijal pred smrťou do Kongregácie. Pretože náčelník prikázal, aby pacienta odviezli až do Brna, Alfonz Paulen cestou zomrel. Tento je pravdepodobne pochovaný na Mírovskom cintoríne.
Rýchlik v Šenkviciach nestojí, tak sme išli až do Bratislavy. Tam došlo k malej zmene v pláne, že sa zastavíme vo veľmi známej rodine Jožka Pavlíka, u inžiniera Stanu, ktorý bol našim veľkým priateľom ešte v Michalovciach.
* My sme čakali u rodiny Ing. Stana a prišiel nás tam navštíviť Títus aj s Ferom Buzekom. Dnes, so súčasného hľadiska si myslím, že to nebolo potrebné, ani prozreteľné, ale stalo sa. Tam sa začala zhromažďovať daná skupina a medzitým inžinier Stano ochorel a bolo potrebné zavolať lekára. Ale bola by to hlúposť priviesť lekára do domu plného takýchto hostí. Nakoniec sme zavolali doktora Štefana Jablonického, to bol brat nášho spolubrata Viliama Jablonického. Prišiel, vyšetril a určil diagnózu v tom zmysle, že nejde o nič vážne. Ale dodatočne tu musím poznamenať, že všetci na to doplatili, aj inžinier Stano aj doktor Jablonický, aj Fero Buzek. ( MUDr. Štefan Jablonický, lekár bol v skupine Alfonz Paulen a spol. odsúdený na1 rok a 6 mesiacov za to, že hoci pri svojej návšteve v byte Ing. Rudolfa Stanu sa dozvedel, že rímskokatolícky kňazi Jozef Pavlík a Dr. Andrej Dermek ušli zo sústreďovacieho kláštora a tam sa ukrývali pred bezpečnostnými orgánmi a prostredníctvom Titusa Zemana sa hodlali legálne dostať do nepriateľského zahraničia, prípad bezpečnostným orgánom bezodkladne neoznámil, za obstaranie liekov pre Františke Revesa ). Ing. Rudolf Stano bol pre velezradu odsúdený na 10 rokov žalára.
* Kruté spôsoby zaobchádzania s väzňami :
Cesta k manipulácii s osobnosťou väzňa viedla cez jeho absolútne fyzické a psychické vyčerpanie. V takom stave v kombinácii s fyzickým a psychickým týraním mohli vyšetrovatelia vsugerovať obetiam vopred určené výpovede. Spôsobov, ako väzňa vyčerpať bolo mnoho: Nočné budenie. Permanentne rozsvietená silná žiarovka umiestnená tak, aby v noci svietila do očí a rušila spánok. Prísne pokyny ako spať - na chrbte s rukami na prikrývke , takže najmä v zime v slabo vykúrených, alebo nevykúrených celách väzeň trpel zimou. Ak v spánku vložil ruky pod prikrývku, alebo sa obrátil na bok či brucho, dozorca ho zobudil kopaním do dverí, prípadne ho potrestal klikami, drepmi, chodením po cele a pod. Hlučné spávanie dozorcov v noci, nočné výsluchy. Časté alebo veľmi dlho trvajúce výsluchy, počas ktorých sa pri vyčerpanom väzňovi vystriedalo niekoľko oddýchnutých vyšetrovateľov. Státie počas dlhých výsluchov, alebo v cele - zákaz sadnúť si, či príkaz neustále chodiť. Po 24 hodinách neustáleho státia sa vytvorí na nohách opuch, spôsobený extravazáciou tekutiny z krvných ciev ( extravazácia - vystúpenie telových kvapalín z miest ich normálneho uloženia). Koža na nohách sa napne a je veľmi bolestivá. Poruší sa krvný obeh, srdcový tep sa zrýchľuje a môže viesť ku kolapsu. Naruší sa funkcia obličiek a nevytvára sa moč. Väzeň trpí strašným smädom. Ak pije, voda sa nevylučuje, ale zväčšuje opuchy nôh. Ak sú ľudia nútení stáť viac dní, dochádza u nich k delirickému stavu - strata orientácie, trpia úzkosťou, bludmi a zrakovými halucináciami.
A práve tu považujem za potrebné upozorniť na niektoré skutočnosti o otcovi Alfonzovi Paulenovi:
* Na hlavnom pojednávaní, keď predseda senátu upozornil obvineného na rozpor medzi jeho terajšou výpoveďou a výpoveďou uskutočnenou pred orgánmi ŠtB, na čo obvinený uvádza :
Zápisnicu pred ŠtB som podpísal, ale poznamenávam, že pri vypočúvaní som bol v takom duševnom rozpoložení, že som ani nevedel, čo robím. Nakoľko bolo všeobecne známe, že všetci uväznení boli uvedeným spôsobom týraní, vysvetľuje to, prečo bol otec Paulen v opísanom duševnom rozpoložení.
* ThDr. Anrej Dermek vo svojich spomienkach hovorí o dp. Alfonzovi Paulenovi, " že to bola chorá osoba". Pravda je však taká, že zdravotný stav A. Paulena bol v tom čase dobrý a chorý bol iba ako 14 - 15 chlapec, keď mu bola diagnostikovaná tuberkulóza, na ktorú sa liečil vo Vysokých Tatrách a vrátil sa vyliečený. Svedčí o tom doklad:
* Nález úradného lekára zo dňa 18.4.1936
* VI. Vojenskej služba ( Podľa listu hlavnej kmeňovej knihy ) : ODVEDENÝ. Vojenský výcvik odložený do roku 1937 č.239437/36-6
Dňa 1.X.1937 nastúpil prezenčnú vojenskú službu č.315964/6/37
Dňa 28.II.1938 ukončil prezenčnú vojenskú službu č. 63111/o/38
* Nikdy nemal iba jednu obličku, ako sa uvádza napríklad v článku "Justín Beňuška"
* Väzením vo väzení počas vyšetrovacej väzby pri vymáhaní priznania a za najrôznejšie druhy priestupkov i "priestupkov" (učenie sa cudzích jazykov, zaspanie pri stole, vlastnenie zakázanej ceruzky, poskytovanie stravy spoluväzňovi navyše a pod.) počas výkonu trestu bola korekcia: malá cela, temná, vlhká a studená, v ktorej mal potrestaný radikálne zníženú stravovaciu jednotku (jesť dostával len každý tretí deň) a spal len na tvrdom lôžku - niekedy z betónu, niekedy z neho vytŕčali drevené kolíky a on buď nemal prikrývku, alebo mal len jednu deku, cez ktorú prenikal chlad z betónu. Zima bola horšia ako hlad. Cez deň bolo treba chodiť a to aj 16 hodín denne. V tme väzeň neustále narážal do stien. Nebolo zriedkavosťou, že väzeň v korekcii ťažko ochorel, čo sa stalo osudným aj ocovi Alfonzovi Paulenovi. Najkrutejšia smrť bola v samoväzbe, v absolútnej opustenosti.
Od 19. januára 1954 bol don Titus Zeman potrestaný v Mírove hladovaním v studenej pivnici. V korekcii sa s nim v osudnej chvíli ocitli aj jeho priatelia don Štefan Sandtner a Alfonz Paulen, farár zo Šenkvíc. Otec Alfonz Paulen dostal obličkový záchvat a veľmi trpel. Titus Zeman aj Štefan Sandtner chceli privolať pomoc, ale nikto ich nepočul. O kritickom stave otca Alfonza Paulena vedela napokon celá väznica. Don Anton Kyselý si spomína, ako český salezián - koadjútor, Afonz Kováč, kričal z plného hrdla, že otec Alfonz Paulen potrebuje lekársku pomoc. Keď dozorcovia konečne otvorili dvere don Titus Zeman a don Štefan Sandtner museli ho niesť na rukách do väzenskej nemocnice. Vtedy Alfonz Paulen požiadal don Titusa a don Štefana Sandtnera o prijatie do saleziánskej spoločnosti. Don Ernest Macák zachytil slová, ktoré vyslovil otec Paulen pred Titusom Zemanom a Štefanom Sandtnerom, keď povedal : "Ako kňaz som viac ráz pomýšľal vstúpiť k jezuitom, pretože som však vo väzení toľko trpel so saleziánmi , prosím o prijatie do vašej spoločnosti. Chcem zomrieť ako salezián, ako syn dona Bosca pod ochranou Panny Márie Pomocnice ".
* Stanovisko Dr. Andreja Dermeka k prijatiu dp. Alfonza Paulena Titusom Zemanom do Kongregácie.
Po roku 1960 - po amnestii - bola položená otázka, či bol vdp. Alfonz Paulen členom SDB ? Otázka súvisela s tým, či bol don Titus Zeman oprávnený prijať sľub zomierajúceho Alfonza Paulena a prijať ho do Kongregácie saleziánov don Bosca pod ochranou Panny Márie Pomocnice. "Alfonz Paulen poprosil Titusa Zemana, aby mohol zložiť rehoľné sľuby, o ktorých iste hovorili už predtým. A tak Titus prijal jeho sľuby. Tak mi to potom Titus, keď sme už boli na slobode, ústne potvrdil."
"Podľa cirkevno-právnych predpisov by sa dalo všeličo pýtať, ale smrť nepýtala na naše predpisy, nedala na to času. Juridicia smrti je omnoho širšia ako iné naše predpisy ... Bola to vlastne mučenícka smrť ! "
* Don Štefan Šilhár, saleziánsky kňaz ( 1932 -2021) o Alfonzovi Paulenovi povedal: "Keby nebolo Alfonza Paulena, nebolo by ani Titusa Zemana!"
* Dôstojný pán Jozef Miklis pôsobil ako farár farnosti Šenkvice od 4.apríla 1960 do 18. júla 1971, keď ho z rozhodnutia orgánov komunistickej strany (!) preložili do farnosti Slažany, o Alfonzovi Paulenovi napísal: "Kňaz podľa Srdca Ježišovho."
* Svedectvo Mons. Justína Beňuška, ktorý strávil poslednú noc s otcom Alfonzom Paulenom. V noci z 9. na 10. apríla1954 bol pri otcovi kňaz Justín Beňuška, ktorý sa tiež na následky trojtýždňovej korekcie dostal do väzenskej nemocnice:
"Vo večerných hodinách okolo pol desiatej sa otvorili dvere nemocničnej izby, v ktorej som ja ležal. V sprievode dozornej služby prišiel pre mňa lekár - väzeň, pán primár doktor Kochan. Slovák. Naposledy bol primárom chirurgie, myslím vo Varnsdorfe. Požiadal ma, aby som išiel túto noc k veľadôstojnému pánovi Paulenovi. Prešiel som na tú izbu a bol som celú noc pri ňom. Veľmi trpel, ale premáhal bolesti. Dvakrát som volal pána primára. Pokúšal sa dvakrát cievkou pomôcť močeniu, ale nepomohol. V noci sa rozhodlo, že ráno ho sanitkou odvezú do nemocnice.
Medzitým sme sa modlili kratšie vzdychy. Vyspovedal sa. Nad ránom vyšiel pot, zbledol a potom sa mu uľavilo (pred smrťou). Nad ránom prišiel pán primár Kochan znovu. Ukázal mi nejaké modriny na jeho tele - veľmi zlé znamenie. Pourgoval sanitku, odniesli sme ho na nosidlách do nej a naposledy sa rozlúčili. Ako som sa dozvedel, mal zomrieť ešte v sanitke pred príchodom do nemocnice. Tak to bolo povedané na ordinačke. "
Otec Alfonz Paulen zomrel v Brne 10.apríla 1954. Mal 41 rokov!!!!
P.S. Matka, milujúca, láskavá, trpezlivá s nekonečne veľkou nádejou v srdci - Anna PAULENOVÁ. Tak ako Matka Božia, ku ktorej sa celý život utiekala, aj ona sprevádzala svojho syna na krížovej ceste, na ktorú sa v Šenkviciach vydal! V modlitbách, s bolesťou v srdci trpezlivo čakala na jeho návrat. Desiaty deň mesiaca apríl v roku 1954 ukončil toto jej očakávanie. So synom sa vlastne už rozlúčila. V dlhom mučivom mlčaní pri poslednej návšteve vo väzení. Odrazu stála nad jeho hrobom v cudzom meste, na cudzom cintoríne, kde bol pochovaný za účasti manželky jej syna Viktora a ani nie 17-ročného vnuka Ľubora. Mŕtvemu, dvom ženám a chlapcovi spoločnosť robili po zuby ozbrojení ŠtB-áci. Matka sa svetielka nádejedo svojej smrti nevzdala. Ďalším jej míľnikom bolo prepustenie z väzenia synových spoluväzňov, ktoré jej dodávalo nádej a silu dozvedieť sa od nich informácie o umučenom synovi. Keď v roku 1960 boli títo prepustení z väzby, jej nádej dostala konečnú podobu - opäť bude počuť o svojom milovanom synovi. Nedočkala sa ! Keď sa zo správ dozvedela, že 8.1.1969 zomrel Titus Zeman, povedala: "Už nemám na čo čakať! Panna Mária, Matka Božia, po celý svoj život som sa k Tebe utiekala a prosila som Ťa aj o to, aby som zomrela v deň Tvojho sviatku." V tichosti, zaopatrená Božími milosťami, zomrela 8.decembra1969 bez toho, aby prišiel čo len jeden z tých, za, ktorých jej syn v súlade s Božím prikázaním obetoval svoj život.
Z archívnych dokumentov zostavila Ing. Ľubomíra Žáková